Countdown to my doom

Tuesday, March 06, 2007

Oficiálne, podľa úradov, som už dlhšiu dobu dospelá. Očakávala som nejakú zmenu, alebo aspoň ten vnútorný pocit, že už som vlastne plne zodpovedná a svojprávna, no nič zásadné neprišlo. A tak mi nezostalo nič iné, len sa znovu zamyslieť a učiniť pár rozhodnutí o tom, ako chcem žiť a čo som sa doteraz naučila, aké ponaučenia si vzala. Preto som sa napríklad rozhodla svojím aktívnym pôsobením bojovať voči predsudkom. Názorom typu: mládež je drzá a nevychovaná; ľudia s čiernymi vlasmi + čiernymi nechtami sú satanisti/punkeri/psychicky narušení; že ženy nemôžu byť dobré šoférky alebo že sú to nesamostatné útlocitné potvory, čo využívajú svoje slzy a vnady pre vlastný prospech a na obmäkčenie skalopevného mužského pokolenia. Okrem toho som sa rozhodla odteraz nezaťažovať prípravou na hypotetické situácie, ktoré pravdepodobne nikdy nenastanú a radšej ich riešiť za pochodu. Zbytočne sa trápiť a lámať si hlavu vopred nemá zmysel. Uvedomila som si, v duchu Sartrovho existencializmu, že človek je bytosť, ktorá sa utvára nepretržite, a takou som aj ja. To, čím som si prešla, zo mňa spravilo osobu, akou som dnes. A asi v tom bude aj dávka genetiky. Tak či tak, s doterajším výsledkom som spokojná.