Oficiálne, podľa úradov, som už dlhšiu dobu dospelá. Očakávala som nejakú zmenu, alebo aspoň ten vnútorný pocit, že už som vlastne plne zodpovedná a svojprávna, no nič zásadné neprišlo. A tak mi nezostalo nič iné, len sa znovu zamyslieť a učiniť pár rozhodnutí o tom, ako chcem žiť a čo som sa doteraz naučila, aké ponaučenia si vzala. Preto som sa napríklad rozhodla svojím aktívnym pôsobením bojovať voči predsudkom. Názorom typu: mládež je drzá a nevychovaná; ľudia s čiernymi vlasmi + čiernymi nechtami sú satanisti/punkeri/psychicky narušení; že ženy nemôžu byť dobré šoférky alebo že sú to nesamostatné útlocitné potvory, čo využívajú svoje slzy a vnady pre vlastný prospech a na obmäkčenie skalopevného mužského pokolenia. Okrem toho som sa rozhodla odteraz nezaťažovať prípravou na hypotetické situácie, ktoré pravdepodobne nikdy nenastanú a radšej ich riešiť za pochodu. Zbytočne sa trápiť a lámať si hlavu vopred nemá zmysel. Uvedomila som si, v duchu Sartrovho existencializmu, že človek je bytosť, ktorá sa utvára nepretržite, a takou som aj ja. To, čím som si prešla, zo mňa spravilo osobu, akou som dnes. A asi v tom bude aj dávka genetiky. Tak či tak, s doterajším výsledkom som spokojná.