Ja a blog - preco vlastne?
Blog je tichy kamos, ktory prijme vsetko, cim ho nakrmite, aj ked su to mozno somariny. Blog je psychiater neponukajuci odpovede. Blog je fajn sposob prezentovania vlastnych myslienok a tvorby. Blog su vyznania, osobne aj odpozorovane, a mnohe zostavaju nepochopene. Podla Petra Oslanca: "Som otcom blogera. Z jeho blogov som sa vela dozvedel o jeho vnutornom zivote. Rad by som ponukol podobnu sancu aj jemu." Blog dava moznost pisat o veciach, ktore by ste nahlas neboli schopni povedat, a snad aj prihovorit sa ludom, s ktorymi z roznych pricin uz neviete komunikovat.
Dlho som rozmyslala, ci s blogovanim zacat. Iste, je to fajn, mat miesto, kde mozete napisat takmer cokolvek, a snad aj dostat feedback(= spatnu vazbu). Ale ked pisete o istych osobnych veciach, lahko pridete k tomu, ze budete nepochopeni. Ucastnici pribehu nepochopia, co ste nim vlastne chceli povedat, alebo naopak neucastnici mozu nadobudnut dojem, ze su ucastnikmi. Ani jeden z pripadov nie je bohvieco.
Blog je okrem slobody aj riziko. Je dolezite si uvedomit, co ste ochotni riskovat, aby ste poskytli myslienkam volny "vybeh". Lebo niektore slova sa nedaju vziat spat.
5 comments:
Nuz mila Lenka, odkedy som nasiel tento blog {2-3 tyzdne dozadu) Som sa odhodlaval, ze sem nieco napisem, rozmyslal som o tom, aj sa mi s tebou snivalo - ten sen bol prakticky o tom istom, isiel som v dave a ty oproti mne, ale ked sme sa mali stretnut tak som odvratil hlavu alebo som sa pozrel do zeme, alebo nas ludia od seba oddelili. To je, myslim, velmi priznacne, ja som si vzdy tak vravel, ze sa s tebou raz skamaratim, ale stale som bud pozrel do zeme alebo odvratil hlavu alebo nas ludia oddelili...
Tak teraz ta vyzyvam, podme sa kamaratit.
Ani neviem, ze ako mam zacat, lebo napriklad tu modelovu otazku, ze ako sa mas z duse nenavidim, pretoze vlastne nic neriesi, kedze casto ja sam neviem, ako sa mam, tak ako to moze pomoct tomu druhemu-teda de fakto je to sprostost.
No.
Tak na zaciatok by stacilo, trebars aj napriklad take obycajne - zijem. To bude asi dobry zaciatok, taky trocha vseobecny, ale fajn.
Tak ja teda Ti tymto oznamujem, ze zijem a chcem sa kamaratit, ak sa chces aj ty, tak mi aj ty oznam, ze zijes a hotovo.
Ach, ten život.
Nuž teda do videnia veľa šťastia.
Martin
ahoj Martin,
musim uznat, ze tvoj prispevok ma dost prekvapil. prijemne, teda. aj ja zijem, a co sa tyka toho ostatneho, dam ti radu: nikdy neodvracaj hlavu, ked mas sancu zacat nieco pekne. ono to potom vacsinou dost mrzi. ja teraz hlavu odvracat nebudem.
lenka, fakt som netusila že si sa dala na blog. je to užasne..lebo sa mi pácia tvoje myslienky a nemala by si si ich nechávať len pre seba,samozrejme len tie ktoré chces aby vedeli iní.ale ako vidim tvoje clanky su aj osobné. clovek fakt niekedy potrebuje dostat zo seba trpkost, sklamanie... hlavne ked je introvert( na to som reagovala v rozprávke).fakt obdivujem tvoju odvahu podelit sa o cast tvojho vnutra.ja by som to nedokázala.riskovať aby sa to dostalo (ako aj v tvojom pripade) k učastnikovi pribehu, ktroý by to aj tak nepochopil a zbytočne by som sa aj tak dalej trápila. každý pribeh má dve strany dva pribehy, aj tvoj aj moj aj každy.... tak ako vzťah má dvoch ludi. len je smutné že na konci sa tie pribehy odlisuju ako by nehovorili o tom istom....
No ja pokračujem v tom, čo som začal. Aj som ti chcel skôr napísať, ale som sa okúňal a nevedel som čo. A bola v tom ešte iná vec: moja lenivosť. Keď človek začne hlivieť na gauči, do noci pozerá telku a pol dňa prespí, dni začnú rýchlo bežať, jeden sa podobá na druhý a si v tom - v posratom stereotype. Z neho sa potom pekne ťažko dostáva. No mama ma vytiahla maľovať. Vymaľovali sme verandu, zošmirgľovali okná, ja som sa naučil zaplátať diery v opadávajúcej omietke, nakoniec sme vymaľovali aj schodisko. Bolel ma celý chrbát a krk, ale o to nejde, bol som na vduchu, robil som a bol som celý šťastný, že niečo robím a že som užitočný. Všetko okolo mňa bolo čisté a ja som sa tiež vyčistil. Tak som sa z toho hádam dostal a tak Ti píšem.
Chcel som ti povedať toto: koncom školského roka, keď som išiel pre obed mame som Ťa videl vo svetlom kostýme, ako natešená s niekým telefonuješ. Prešiel som asi 50 metrov a potom mi došlo, že máš asi po maturite. Chcel by som sa Ťa spýtať, ako si zmaturovala, kam ideš na vysokú, kde si, čo robíš, ako sa máš - otázka ktorú niekedy tak nemám rád, no s tými ostatnými sú hádam jediné zmysluplné.
Keď sa odhodlám, opäť sa ti ozvem.
nuz, martin, s lenivostou si hlavu nelam, ja to mam dooost podobne :) polku zivota preflakam, ale mozem si za to sama.
a aj ked taketo verejne dopisovanie si ma svoje skryte caro, asi bude lepsie, ked to v buducnosti nechame na e-maily. tak sa mi skus ozvat na sucha.lenka@yahoo.co.uk a ja ti odpoviem na vsetky vyssie polozene otazky. zatial sa maj :)
Post a Comment