Spoznala som cloveka...

... a nikto mi nemoze zazlievat, ze som z neho bola uplne PAF. Vlastne este stale som.

Laska je pomala, ked odchadza, ale rychla, ked sa zjavi. Skor, ako som sa stihla spamatat z predosleho pripadu, som v tom lietala opat, a strasne intenzivne. Bol jednym z najzaujimavejsich ludi, akych som v poslednej dobe spoznala. A pritom bol prijemny a nevtieravy. Nemal chvastave reci, naopak, vedel rozpravat inteligentne a putavo, zazil neuveritelne veci, a vobec... Skratka ma to zasiahlo plnou silou. Liecba je zatial neuspesna.

Vdaka nemu a tomu, aky je, som nadobudla dojem, ze som uz co sa tyka vztahov vyrastla. Dozrela. Ze si zasluzim plnohodnotny vztah dvoch ludi, ktori vedia co chcu. Nad kopec veci, ktore by mi predtym mozno vadili, som sa povzniesla. S ostatnymi som sa rozhodla casom vyrovnat. Nahle a necakane som si uvedomila, ze napadne pripomina cloveka, s akym by som si vedela predstavit zivot. A tento necakany pocit sa dostavil teraz, ked mam sotva 18 rokov. Prekvapovala som sama seba.

Zistenie, ze uz vyse roka chodi s nejakou Zuzkou, mnou mierne otriaslo. No dobre, tak PORIADNE otriaslo. Na mojej situacii to vsak zatial nic nemeni. Chcem, aby bol stastny a ak mu ma k tomu pomoct nejaka ina, nech. Len dufam, ze si ho ta holka zasluzi.