Zelena stuzka nadeje

Keby nebolo spomienok, clovek by neveril, ze raz bol stastny.

Nasa triedna mi tu moju prvykrat pripla 9.12.2005, co je uz takmer rok - a pre mna skutocne stuzkou nadeje bola. Ked som ju zaciatkom tohto roka nosila, prezivala som zatial najkrajsie obdobie svojho zivota. Veci mi krasne vychadzali. Prijali ma na skolu, kam som chcela ist; byvala trieda (konecne) aspon vzdialene pripominala skvelu partiu; lahko som preplavala maturami; zalubila som sa; vybrali ma na brigadu do Anglicka... A teraz mi to vsetko pripada tak strasne vzdialene. Kopec veci sa odvtedy zmenilo a v priebehu par mesiacov som z oblakov klesla az niekam pod zem. Viem, ze nie som jedina s problemami, ale kedze mam pocit, ze som doteraz mala pomerne lahky zivot, nezvladala som to, ked sa v lete nahle na mna nakopilo tolko katastrof naraz. Jasne, ako kazdy som si presla depkami, v puberte dokonca poriadnymi. Od nejakych 12 do 16 rokov som na tom bola fakt kadejako, a vacsinou kvoli kravinam. Ale to je iny pribeh. Teraz, ked nie som prave na vrchole zivotneho stastia, s laskou a radostou spominam na to 'stuzkovane' obdobie. A aj ked na to uz teoreticky nemam pravo, asi dva tyzdne dozadu som si ju predsa len zase pripla, lebo som sa chcela na chvilu citit tak krasne ako pred pol rokom. A naozaj to na okamih pomohlo. Viem, ze sa uz nic z toho nevrati, ale som vdacna aj za to, ze sa to vobec stalo. Teraz predo mnou opat stoja schody do neznama a ja sa chystam po nich vyjst. Uvidime, z ktoreho stupienka spadnem tentokrat.