Je smutné, ako si ľudia prestanú rozumieť. Nikdy som nemala problém komunikovať s matkou, vlastne aj dospievanie som mala po tejto stránke viac-menej bezproblémové. Kedysi mi bola ako kamarátka, teraz to s ňou neviem vydržať. Minulý september som chcela ísť študovať do Británie. Ukecala ma, že nech zostanem ešte dva roky a spravím si medzinárodnú maturitu. Mala som 17 a podľa nej to bolo skoro na odchod, tak som predsa len zostala. Vraj aby jej nebolo smutno. Teraz má náhradu, už jej smutno nie je, ale ja sa s ňou neviem rozprávať. Začína ma to tu čoraz viac srať. Spoznala som síce strašne veľa skvelých ľudí a Slovensko mám a vždy budem mať rada. No už sa neviem dočkať, kedy odídem. Jeden a pol roka je strašne dlho a zároveň strašne krátko. A hoci som oľutovala, že som sa nechala presvedčiť, je jeden pádny dôvod, ktorý moju situáciu robí oveľa znesiteľnejšou. Brat. Navždy to bude môj malý braček, aj keď malý už dávno nie je. Kvôli nemu som rada, že som zostala, pretože si neviem predstaviť, že by tu teraz bol sám práve on. A mám aj trochu strach, pretože keď odídem, on tu bude ešte dva roky. A pritom by som ho najradšej vzala so sebou. Keby som len mohla...