Stále čakám na zázrak

Nemám šťastie na vzťahy. Nejde o to, že sa to deje v poslednej dobe. Ono sa to so mnou vlečie celý život, ale myslím, že doteraz som to nevnímala až tak intenzívne. Proste som si predtým vravela, že raz to príde, veď mám predsa ešte čas, a že sa nič nedeje, ak to zatiaľ nevyšlo. No mám pocit, že sa mi to stáva príliš pravidelne a príliš často. VŽDY sa niečo pokazí... Aj keď mám dojem, že to celé niekam smeruje; aj keď sa mi zdá, že 'tentokrát to fakt príde.' Nie. Nikdy to nepríde. Buď už má priateľku, je homosexuál, alebo je to proste hajzel. A niekedy sa to pokazí len tak, akoby zo srandy, a ja vlastne ani neviem prečo. Celá 'naša záležitosť' odíde do stratena, vytratí sa, ako keby sa nič nestalo... Je to mnou? Robím niečo zle? Mám čiernu karmu? Správam sa egoisticky? Som príliš prieberčivá? Príliš opatrná? Alebo len veľmi netrpezlivá?

A pritom po svete behá niekoľko fajn chalanov, ktorých by som chcela, a tiež niekoľko tých, ktorí by chceli mňa. Smutné na tom je, že tieto dve veci sa zatiaľ nestretli v jednej osobe.

Podľa Platóna máme všetci niekde svoju druhú polovičku, od ktorej nás kedysi Zeus oddelil a ktorú teraz hľadáme. Nechcem tomu veriť, pretože pomyslenie, že na svete je len jeden človek, ktorý ku mne patrí, ma desí. Stále čakám na zázrak, na ten jedinečný okamih, a pri jeho očakávaní niektorých nádejných adeptov odpíšem priskoro. Chcem sa im všetkým za to ospravedlniť, lebo iná už asi nebudem...