A je zo mna polovodic!

Ja viem, samochvala smrdi, ale ja som sa skratka musela prist pochvalit. Od dnes som motorizovanou sucastou cestnej premavky a zase o trosku viac samostatna. Som na seba hrda, lebo som sa na troch pripadoch mohla presvedcit, ze dostat vodicak nie je take samozrejme ako povedzme zmaturovat (a na tom trvam!). A kedze rano som bola este vyklepana ako rezen a teraz sa citim ako majster sveta, vonku svieti slniecko a mne behaju po rozume same skvele pesnicky, zase sa raz tulam ulicami s vysinutym usmevom na ksichte. Takze ak ma niekde nahodou uvidite a prve, co vam napadne, je zavolat tych privetivych panov v bielych plastoch vedzte, ze mam plne pravo vyzerat ako debil. U mna sa to mozno vyskytuje castejsie ako je zdrave, ale stale si myslim, ze usmev je nielen vysledkom dobrej nalady, ale aj jej povodcom. Cize pre dusevnu pohodu sa oplati aspon parkrat za den vyskerit ako Julia Roberts. Vrasok sa nebojte, ved tie, co vznikli kvoli usmevom, su sympaticke. A v pripade nudze existuje pre jedincov baziacich po vyzehlenych ksichtoch face lifting ;)

BTW tato pesnicka mi v mysli hrala cele dnesne stresujuce rano, takze sa stala oficialnym soundtrackom mojho vodicaku:

Robinson Jeffers - We Are Those People

I have abhorred the wars and despised the liars, laughed at the frightened
And forecast victory; never one moment's doubt.
But now not far, over the backs of some crawling years, the next
Great war's column of dust and fire writhes
Up the sides of the sky: it becomes clear that we too may suffer
What others have, the brutal horror of defeat—
Or if not in the next, then in the next—therefore watch Germany
And read the future. We wish, of course, that our women
Would die like biting rats in the cellars, our men like wolves on the mountain:
It will not be so. Our men will curse, cringe, obey;
Our women uncover themselves to the grinning victors for bits of chocolate.

Tragická báseň opisujúca ľudské správanie v hraničných situáciách, kedy sa prejaví jeho skutočná povaha. Spomenula som si na ňu dnes pri opätovnom pozeraní filmu Romana Polanskeho PIANISTA.

"What is important is not what happens to us, but how we respond to what happens to us."

Jean-Paul Sartre

priznanie

Áno, chodím na debatko a zdá sa, že som v tom celkom dobrá.
Áno, počúvam a milujem Muse a môžeš sa spoľahnúť, že ešte dlho budem.
Som tvrdohlavá, o tom si sa mohol nedávno presvedčiť na vlastné oči.
Máš pravdu, nosím rada tmavé farby, aj čiernu, a niekedy dokonca aj na nechtoch.
Mal by si vedieť, že potrebujem slobodu a nie som ochotná byť od nikoho ani na nikom závislá.
Viem mať na nervy lezúce premúdrelé reči a poučovať iných, aj keď si to neuvedomujem.
Je pravda, že neviem, čo chcem, respektíve si tým nie som tak úplne istá.
Aby si vedel - zásadne nenosím sukne.
Zvyknem sa flákať so štvrtákmi, som členkou ich Nemeckého literárneho spolku Jána Mayera a fakt ma to baví.
Áno, som maniačka posadnutá kinom a filmami.
A áno, zvyknem byť vyťažená a vždy mám málo času a plný diár.

Ak ma chceš mať napriek tomu všetkému rád, len si poslúž.

Nie je to tak dávno, čo ste sa naposledy videli, a predsa je to zvláštne. Sedíte tam, spolu, ako kedysi, no okrem obligátnych otázok typu čo nové, ako sa darí a čo škola si takmer nemáte čo povedať. Už nemáte nové spoločné zážitky, a príbehy, ktoré si navzájom rozprávate, im nič nehovoria, lebo nepoznajú ich hlavných účastníkov. Ich a vaša každodenná realita sa diametrálne odlišujú. Mrzí vás to, no na druhej strane si neviete predstaviť, že by to malo byť inak. Nedá sa žiť v minulosti, a toto už JE minulosť. S niektorými ste si rozumeli viac, s inými menej, no aj tak sú to ľudia, s ktorými ste trávili piatky a aj nejednu chatu; tí, s ktorými ste sa prvýkrat opili; tí, vďaka ktorým ste chtiac-nechtiac vedeli o všetkom, čo sa deje v slovenskom hip-hope. Stále ich máte radi a vždy aj budete, ale jednoducho to už nie je ono. Ten neurčitý pocit, tá vzdialenosť - skrátka to visí vo vzduchu. A vy si sklamane uvedomíte, že to tak už bude navždy...

Ticho, Elvisov hlas a slzy

Tento post z môjho predošlého blogu bol aktuálny približne pred rokom. Od 4. apríla 2006 do istého nepekného večera v júni. Nie veľmi dlhá, ale zato intenzívna epizóda môjho doterajšieho života, ktorá mi spôsobila kopec radostí, ale aj bolesti a myšlienok najrôznejšieho charakteru. A nielen tá epizóda samotná, vlastne skôr to, čo prišlo potom. Som vcelku rada, že som si tým prešla, aj keď teraz by som už isté veci robila inak. Hoci s ľuďmi je to tak vždy, učia sa na vlastných chybách. A tak som si len chcela nostalgicky pripomenúť, čím som vtedy prechádzala, pretože Elvisovo proroctvo sa (hoci nie do bodky) vyplnilo.

Ak sa chceš dozvedieť viac o svojom osude, zastav sa a pozri sa naspäť do zrkadla svojej minulosti.

Ak si premietneš nejaký rok, čo si prežila a nevyhŕknu ti pri tom slzy smútku alebo šťastia, tak si ho ani nemusela prežiť.