A je zo mna polovodic!

Ja viem, samochvala smrdi, ale ja som sa skratka musela prist pochvalit. Od dnes som motorizovanou sucastou cestnej premavky a zase o trosku viac samostatna. Som na seba hrda, lebo som sa na troch pripadoch mohla presvedcit, ze dostat vodicak nie je take samozrejme ako povedzme zmaturovat (a na tom trvam!). A kedze rano som bola este vyklepana ako rezen a teraz sa citim ako majster sveta, vonku svieti slniecko a mne behaju po rozume same skvele pesnicky, zase sa raz tulam ulicami s vysinutym usmevom na ksichte. Takze ak ma niekde nahodou uvidite a prve, co vam napadne, je zavolat tych privetivych panov v bielych plastoch vedzte, ze mam plne pravo vyzerat ako debil. U mna sa to mozno vyskytuje castejsie ako je zdrave, ale stale si myslim, ze usmev je nielen vysledkom dobrej nalady, ale aj jej povodcom. Cize pre dusevnu pohodu sa oplati aspon parkrat za den vyskerit ako Julia Roberts. Vrasok sa nebojte, ved tie, co vznikli kvoli usmevom, su sympaticke. A v pripade nudze existuje pre jedincov baziacich po vyzehlenych ksichtoch face lifting ;)

BTW tato pesnicka mi v mysli hrala cele dnesne stresujuce rano, takze sa stala oficialnym soundtrackom mojho vodicaku: