Znepokojujuce zistenie + filozoficka otazka na zamyslenie (a medzi nimi ziadna suvislost)

Prednedavnom som si uvedomila, ze som uz vo veku, ked - predtym ako sa pokusim si s niekym cokolvek zacat - musim skontrolovat jeho prstenicek, ci sa tam naaaahodou nieco neligoce. Z tohto zistenia mi prislo nevolno, a viem, ze to uz bude len horsie.

Ked vam nahle zahynie niekto blizky - syn, snubenec, ktokolvek - co urobite s jeho vecami? Naskladate ich do krabice a ulozite na povalu? Nechate vsetko tak ako predtym, nedotknute, aby vam kazdy pohlad na to denne otvaral hojace sa rany? Alebo sa toho v snahe nenechat svoje srdce puknut jednoducho zbavite? CO UROBITE??

The truth can't hurt you it's just like the dark
It scares you witless
But in time you see things clear and stark

Elvis Costello

Lemra jedna leniva...

...ano, to som ja. A aj svoj dnesny navrat alibisticky hodim na niekoho uplne ineho. Chybal si mi, blog moj milovany, ale musel si si oddychnut od toho "verbalniho prujmu", ktory mi hrozil.

Som spat, bejby!

A teraz - jedna z najkrajsich veci, ake som kedy pocula/citala (hoci nesuhlasim uplne so vsetkym co Kate Nash srdcervuco o nas babach vykeca):

Another Brick in the Wall

Chodim na medzinarodnu skolu. Skolu spadajucu pod IBO, ktora ma v ludoch vypestovat samostatne a kriticke myslenie. Clovek by teda mohol nadobudnut mylny dojem, ze ho k nemu spominana skola bude viest. Cha chaaa, omyl! Nielenze mam dojem, ze na GJH si este nestihli vsimnut zmenu rezimu, skor sa zda, ze zabludili v dejinach spatne az niekam smerom k fasizmu. Ale aby som bola konkretnejsia:

Zaciatkom roka nam pridelili noveho triedneho. American slovenskeho povodu (po starych rodicoch), ktory na skole ucil prvy rok, si nebol isty, v com uloha triedneho spociva. Tak mu bolo vysvetlene, ze v podstate nam bude akymsi poradcom a zaroven bude mat na starosti nejake tie papierovacky. Nic vazne, udajne. Ako sa ukazalo, jeho primarna uloha mala spocivat v doslednom vyzadovani ospravedlneniek, co sa vyrazne priecilo jeho chapaniu samostatnosti studentov a zaroven jeho principom. Odmietol to. (Okrem tohto incidentu ho na GJH prekvapilo aj par inych za vlasy pritiahnutych praktik - viac tu.) A tak sa stalo, ze vdaka "liberalnosti" nasich predstavenych (dovolim si tvrdit, ze prevazna vacsina ludi s funkciou na tej skole nema potuchy, co je liberalnost) sme dostali novu triednu. Tato osoba s nami zaobchadza nie ako s dospelymi studentami medzinarodneho programu, ktori by mali mat prilezitost slobodne a samostatne uvazovat, ale ako s delikventmi na specialnej zakladnej skole. Citat:

Kto vedel, ze ides darovat krv (pocas vyucovania)? Uvolnil Ta niekto zo skoly? Darovanie krvi je urcite zasluzny cin, ale nabuduce, ked pojdes darovat krv bez vedomia triednej, aj tento cin bude postihnuty neospravedlnenim hodin, na ktorych si chybala. Ber to ako posledne varovanie.

S navstevou zubarky to vyriesime tak, ze donesies ospravedlnenku od rodicov. Pockam si na nu. Nabuduce, ked pojdes zubarovi, chcem o tom vediet vopred a takisto chcem peciatku s podpisom v absencnom zositku.

Vzhladom na to, ze v oba pripady dotycna este ani len nebola nasou "triednou", predpokladam, ze sa odo mna ocakavalo, ze si necham predpovedat buducnost, zistim, ze cokoro bude nasou zvrchovanou panou a vopred jej pojdem nahlasit vsetky svoje planovane absencie na polroka dopredu. Krv som isla darovat pocas prvych dvoch volnych hodin, a nemala som v umysle sa co i len z minuty vyucovania uliat. Bohuzial sa to natiahlo (dotycna esesacka asi v zivote nieco aspon takto slachetne nespravila, preto nema predstavu, ze to chvilku trva) a tak som zmeskala jednu jedinu hodinu. Mimochodom, vyucujucemu som sa hned po prichode do skoly ohlasila a ON nemal najmensi problem s tym, ze som kvoli darovaniu krvi zmeskala JEHO hodinu. Ale "triedna", ktora nou vtedy este ani len nebola, s tym problem ma. To su mi veci....

Predpokladam, ze zaujatost dotycnej voci studentom a jej fasisticke praktiky vyplyvaju z predpokladu, ze vsetci studenti su "prolhane" ulievajuce sa svine, a ze jedina metoda, ako z nich tento vzdor vytlct, je monitorovat ich ako vaznov. Nadherna myslienka, len co je pravda. Dufam, ze ked sa vsetci podvolime, vychova z nas poslusnych a odovzdanych obcanov tohto statu, neschopnych samostatneho myslenia, a tak si tu budeme vsetci v klude, mieri a hlavne neslobode nazivat, tak ako to chceli kedysi komunisti, alebo tak, ako si to sklucene predstavoval chudak George Orwell.

Neviem, ci mam kricat alebo plakat nad jej obmedzenostou.


Chcem sa este priznat, ze mojou prvoradou motivaciou ist darovat krv ci osetrit sa k zubarovi NEBOLO odhodlanie pomoct inym ani zbavit sa bolesti (a podstupit zakonom stanovenu povinnu preventivnu prehliadku), ale bola to neskonala a neovladnutelna chut neist do skoly a uliat sa z co najviac hodin. Ved predsa do skoly vobec nechodim kvoli sebe, vlastnym vedomostiam a tym narocnym zaverecnym testom, ktore ma cakaju v maji, ale z donutenia autorit. A preto sa tomu vyhybam vzdy, ked mozem.

Zaroven by som rada podotkla, ze rigorozne vyzadovanie ospravedlneniek a trapnych absencnych zositkov absolutne NEPOVEDIE k ich falsovaniu ci inym osvedcenym sposobom ich ziskania. A ze teda ked budem chciet, vobec si NEMOZEM zohnat ospravedlnenky od siestich roznych specializovanych lekarov ci oficialne predvolanie na policiu. Len tolko som chcela povedat.

PS: Nie, nemam povolenie publikovat vyssie uvedeny citat z osobnej korespondencie medzi mnou a "triednou", ale ani to povolenie nechcem.

PS2: Ak by sa nejakym nedopatrenim sam VELKY BRAT, ci skor SESTRA dostala sem a precitala si to, chcem jej odkazat, ze je poslednym clovekom na tejto skole, na ktoreho budem po skonceni studia spominat, a ze jedine, co si svojim postupom u studentov vydobije, je odpor a pohrdanie. Skutocnu uctu si clovek nevydupe, tu si treba ziskat.

Odkaz pre teba

Ked raz naberiem dost odvahy, alebo aspon promile, zahram sa s tebou jednu hru. Na uprimnost.

Davno som si zvykla, ze mas neuveritelne osobity druh humoru. Nielen zvykla, oblubila som si ho. Nic podobne som predtym nezazila. Jeho jediny problem je v tom, ze stiera rozdiely medzi sebou a realitou. Nepozna hranic. A napokon tie hranice nerozoznam ani ja.

Milujem tvoje srandicky. Milujem, ako ti iskri v ociach. Spominam na tych par momentov, ked som nevedela, co si mam mysliet; ked som mala k tebe tak blizko a hrali sme "kto z koho". No viem, ze nic neberies vazne. Zelam si len, aby si to aspon raz zvladol.

Na chvilku skus hovorit pravdu. Aspon tych par minut, kym mi vysvetlis, co sa stalo. Kym mi stihnes povedat, ci si aspon raz nieco myslel vazne.

Nic ine od teba neziadam.

sugar & spice

Presiel rok a ste presne tam, kde ste boli. Nerozpravate a ignorujete sa. A mozno by to nebol az taky problem, mozno by som to mala uplne na haku, keby ste neboli dvaja ludia, s ktorymi si tam tak genialne rozumiem. Dvaja ludia, s ktorymi si za kazdych okolnosti rada pokecam, o comkolvek; ktorych "lubim", ako som vam vtedy povedala. Robili ste mi radost... par kratkych tyzdnov. Viem pochopit, ze ste proste nezapadli ako skladacka, ze chcete odlisne veci a ze vam to asi teda naozaj fungovat nebude. Ale o com to potom cele bolo?? Vybudovat si nadej a uzit radost, aby sa vzapati chuderka splachla dole potrubim?? To vazne pre vas existuju len tieto dva protichodne extremy? Nic medzi tym? A to si mam akoze teraz medzi vami vyberat?

Ano, patri to k zivotu. Stavaju sa aj horsie veci. Len by som chcela, aby ste to neboli prave vy dvaja.

lubim (ta)

Lubim (Ta).

LUBIM (TA)!

naprazdno.

(....dnes som sa ich pokusila otvorit ale....) Uz su zamknute

>>>> Uvod pre nezasvatenych <<<<

"Mili stvrtaci!

Viem, ze posledny rok nebol co sa tyka vzajomnych vztahov 4IB-3IB vobec idealny. Tak trochu ma mrzi, ze sme, resp. niektori z nas, nenaplnili vase predstavy a ze nevrazivost k MYP sa prejavila na vasom celkovom pristupe k tretiakom. Ano, ste posledni "echt" a.k.a. povodni ajbici. Veci sa menia, a komorna atmosfera tohto "elitarskeho" studijneho programu s vami odchadza. Vy ste si ju este mali sancu uzit a to vam trocha zavidim :) Prave ona bola totiz jednym z hlavnych predpokladov na blizsie vztahy stvrtakov a tretiakov, a uz je tentam, kedze 120 ludi, ktori budu odteraz kazdy rok ajbikmi, nema sancu mat k sebe nejako extremne blizko. Tak, ako ste si vy rozumeli s niektorymi terajsimi piatakmi, chceli sme si aj my rozumiet s vami (viem, ze nehovorim len za seba). A je skoda, ze vela mojich spoluziakov vas takmer vobec nepozna, a naopak, ze vy nepoznate velku vacsinu z nich. Lebo, aj ked sa to mozno nezda, aj v byvalej MYPke bolo zopar skvelych ludi, ktori si vase predsudky nezasluzili. Teraz je to uz aj tak jedno. Ja sa vytesujem, ze som mala moznost spoznat (najma vdaka Deutscher literarischer Verein ;)) aspon niektorych z vas. Lebo hlavne kvoli tymto niekolkym ludom si vas budem pamatat ako skvelu triedu, ktoru som sice celu nepoznala, ale aj tak mi bude strasne chybat. A prave to som vam chcela povedat.

Dakujem predovsetkym tym z vas, ktorych sa predosle riadky tykali; tym, ktori mi sprijemnili tento rok na skole a dovolili aspon ciastocne nahliadnut do vasej triednej "atmosky", zargonu a pribehov. Drzim vam vsetkym palce!"

Tolko moj rozluckovy mail... Faktom je, ze depka, ktora ma po ich odchode prepadla, a stale trva, ma donutila zamysliet sa, ze keby som nebola taky sralo a pred dvoma rokmi na tie prijimacky bola isla, mohla som nielen stravit dva roky s nimi, ale aj byt uz teraz "za vodou". Mala som vsak prilis rada vtedajsich spoluziakov na byvalej skole, a preto som sa rozhodla zostat a zmaturovat s nimi. Mam rada aj terajsich spoluziakov, s ktorymi uz o rok v takyto cas budem (snad) oslavovat koniec zaverecnych testov. No napriek tomu vsetkemu by som to pravdepodobne, teraz, ked sa nad tym zamyslim, vymenila za moznost teraz koncit so stvrtakmi... Ani neviem, preco mi tak prirastli k srdcu, ale stalo sa. A tak len premyslam, ake by vsetko bolo ine, keby som to zlozite rozhodnutie vtedy, pred vyse dvoma rokmi, spravila. A hlavne myslim na to, kto z tychto 27 ludi by medzi nimi dnes nebol, keby som mu to jedno miesto prebrala ja.

Clovek nelutuje to, co bolo, ale to, co nebolo a mohlo byt.

Ktovie: Risko by mozno este zil, aj ked my dvaja by sme sa nikdy neboli stali; nespoznala by som (osudoveho) Lukasa ani nevidela Oxford; urcite by som sa tak nezblizila s Vikou ani s Katkou; mozno by som dokonca nesla na Muse, alebo by sme este stale byvali v Hnusti...
Vsetko by bolo totalne ine, a preto nema zmysel o tom dalej premyslat ani to lutovat.
Som tu a zijem teraz. Aj ked depka este trva a dlho bude, a vzdy ked prechadzam okolo ostuzkovanych dveri, je mi strasne smutno... Vazim si to, co mam, aj ten jeden rok navyse, ktory som stravila s byvalou triedou, pretoze ich mam rada.

No aj tak mi vy, 4IB, budete chybat viac ako ktorikolvek stvrtaci predtym. Napriek tomu, ze som vas ani poriadne nepoznala...

Majte sa krasne a nestratte sa v tom velkom odpornom svete :)

K comu som prisla ako zlodejka dusevneho vlastnictva

Nie je to sice moje dielko a aj sa k tomu bez mucenia priznam, ale je to take krasne a take prijemne na citanie a take.... no proste by ste si to mali precitat:

Kompatibilná - najdlhší revov post.

pred 2 rokmi
je jedno dievča..
je to byvalá jedného kamaráta..
keď som ju prvýkrát videl, sedela na okne a plakala..
chalan ju v tej istej chvili podjebával vo vedlajšej izbe..
rozprávali sme sa spolu celú noc..
snažil som sa ju potešiť a rozosmiať..
ako jedna z mála chápala moje vtipy..
smiala sa cez slzy..

odvtedy som ju nevidel.. nemal som jej číslo.. potom som ho mal, ale ona už bola znovu zadaná.. písali sme si niekedy na icq..

pred polrokom
čakám pred kanceláriou socrates na univerzite..
nečakám sám..
je tam aj nejaká kočka..
len tak sa začneme rozprávať..
nehanbím sa..
smejeme sa spolu..
na tetách, na grantoch, na všetkom..
keď odíde, vnutri v kancelárii má teta na vrchu jej zložku..
to meno mi je povedomé.. revooo!!!
utekám za ňou..
zadychčane sa znovu zoznámime..
spolu beháme po meste a je mi super..

ideme naraz na socrates, jej nový frajer na ňu žiarli, zase sa odvtedy nestretneme..

pred týždňom
v noci zase dorábam veci, ktoré som nestihol lebo celý deň blogujem..
zakváka mi icq..
niee.. nechajte ma na pokoji.. nemám čas..
píše mi ona.. že ako sa mám, či si nedám zoolapoolu..
odpisujem, že prepáč, ale nemám čas..
ona odpisuje, že sa práve rozišla s frajerom..

včera/dnes
náhodou mám lístky na súdruha Husáka..
píšem jej na icq..
- "ahoj, aký máš vžtah k Dr. Husákovi"
- "no boli sme celkom fajn kamosi, ale co ti ja viem"
milujem, ako si si spolu píšeme.. vždy sa rehocem.. to sa mi stáva len s málo luďmi..
večer spolu zmokneme..
v divadle je krásna..
ona je elegantná.. ja ležerny :)
šéf mi požičal dáždnik, nech som gentleman..
celú hru si šepkáme hlúposti..
až kým sa navzájom nebuchneme hlavami..
potom ideme do mesta..
o polnoci ju idem odprevadiť domov..
-"Ale mne sa ešte nechce ísť spať" vraví
-"Nemáš chuť sa stratiť" pýtam sa jej
-"Áno, poďme sa stratiť"
dávam jej svoju bundu, aby jej nebolo zima..
v jemnom daždi ma drží za rameno (ach náádherný dážď, len prš) a chodíme po meste
rozprávame sa.. smejeme sa.. sme smutní.. sťažujeme sa.. ona sa sťažuje na svojho bývalého.. ja po stojačky zaspávam..
nakoniec sedíme o druhej ráno pred primaciálnym námestím..
mne už utiekol nočák, nikam sa neponáhľam..
hlavou sa opieram o jej rameno.. a chcem zaspať..
rozmýšlam, či to je správne..
či to nie je moc..
ale chcem sa jej dotýkať..
rozprávame sa o živote.. o plánoch, o budúcnosti, o vekových rozdieloch, o mláďatách, o reperoch, o černochoch o všetkom..
o trištvte na tri ju odprevadím k bráne..
objímem ju..
ona ma rýchlo pobozká na líce..
vo vačku mám dáždnik..
preboha, revo, dúfam, že si nemyslí že ti stojí..


Je pol štvrtej ráno
idem peši z mesta..
vyzliekol som si sveter..
idem iba v koseli a teším sa..
teším sa zo vzduchu, z mesiaca, z dažďu..
v ruke drzim sveter a bundu, čo mala na sebe, aby nezmokla..


nemám šialený pocit lásky.
ani nie som zaľúbený.
len mám pocit, že to je tak ako to má byť.

Ze vraj nakolko som mainstreamova...

... aj ked je to podla mna dost zbytocna a skreslena informacia... Sranda musi byt.

Last.fm-Mainstream-O-Meter result (mainstream.vincentahrend.com)

_lentilka_'s top artists:

* 1 - Muse: 77% mainstream
* 2 - I Am X: 2% mainstream
* 3 - Arctic Monkeys: 52% mainstream
* 4 - My Chemical Romance: 55% mainstream
* 5 - Bright Eyes: 53% mainstream
* 6 - Incubus: 60% mainstream
* 7 - The Fratellis: 12% mainstream
* 8 - Sunshine: 1% mainstream
* 9 - Stereophonics: 25% mainstream
* 10 - Radiohead: 104% mainstream
* 11 - Mando Diao: 15% mainstream
* 12 - Cliche: 0% mainstream
* 13 - The Mars Volta: 36% mainstream
* 14 - Panic! At the Disco: 0% mainstream
* 15 - Chris Corner: 0% mainstream
* 16 - Fall Out Boy: 51% mainstream
* 17 - The Strokes: 64% mainstream
* 18 - The Cooper Temple Clause: 5% mainstream
* 19 - 30 Seconds to Mars: 23% mainstream
* 20 - Klaxons: 10% mainstream
* 21 - Rooney: 10% mainstream
* 22 - Nirvana: 87% mainstream
* 23 - Elvis Costello: 20% mainstream
* 24 - Nine Inch Nails: 58% mainstream
* 25 - Death Cab for Cutie: 75% mainstream
* 26 - Yann Tiersen: 21% mainstream
* 27 - The Libertines: 29% mainstream
* 28 - Sum 41: 36% mainstream
* 29 - System of a Down: 74% mainstream
* 30 - The Kooks: 24% mainstream


_lentilka_ is 41.29 % mainstream

A je zo mna polovodic!

Ja viem, samochvala smrdi, ale ja som sa skratka musela prist pochvalit. Od dnes som motorizovanou sucastou cestnej premavky a zase o trosku viac samostatna. Som na seba hrda, lebo som sa na troch pripadoch mohla presvedcit, ze dostat vodicak nie je take samozrejme ako povedzme zmaturovat (a na tom trvam!). A kedze rano som bola este vyklepana ako rezen a teraz sa citim ako majster sveta, vonku svieti slniecko a mne behaju po rozume same skvele pesnicky, zase sa raz tulam ulicami s vysinutym usmevom na ksichte. Takze ak ma niekde nahodou uvidite a prve, co vam napadne, je zavolat tych privetivych panov v bielych plastoch vedzte, ze mam plne pravo vyzerat ako debil. U mna sa to mozno vyskytuje castejsie ako je zdrave, ale stale si myslim, ze usmev je nielen vysledkom dobrej nalady, ale aj jej povodcom. Cize pre dusevnu pohodu sa oplati aspon parkrat za den vyskerit ako Julia Roberts. Vrasok sa nebojte, ved tie, co vznikli kvoli usmevom, su sympaticke. A v pripade nudze existuje pre jedincov baziacich po vyzehlenych ksichtoch face lifting ;)

BTW tato pesnicka mi v mysli hrala cele dnesne stresujuce rano, takze sa stala oficialnym soundtrackom mojho vodicaku:

Robinson Jeffers - We Are Those People

I have abhorred the wars and despised the liars, laughed at the frightened
And forecast victory; never one moment's doubt.
But now not far, over the backs of some crawling years, the next
Great war's column of dust and fire writhes
Up the sides of the sky: it becomes clear that we too may suffer
What others have, the brutal horror of defeat—
Or if not in the next, then in the next—therefore watch Germany
And read the future. We wish, of course, that our women
Would die like biting rats in the cellars, our men like wolves on the mountain:
It will not be so. Our men will curse, cringe, obey;
Our women uncover themselves to the grinning victors for bits of chocolate.

Tragická báseň opisujúca ľudské správanie v hraničných situáciách, kedy sa prejaví jeho skutočná povaha. Spomenula som si na ňu dnes pri opätovnom pozeraní filmu Romana Polanskeho PIANISTA.

"What is important is not what happens to us, but how we respond to what happens to us."

Jean-Paul Sartre

priznanie

Áno, chodím na debatko a zdá sa, že som v tom celkom dobrá.
Áno, počúvam a milujem Muse a môžeš sa spoľahnúť, že ešte dlho budem.
Som tvrdohlavá, o tom si sa mohol nedávno presvedčiť na vlastné oči.
Máš pravdu, nosím rada tmavé farby, aj čiernu, a niekedy dokonca aj na nechtoch.
Mal by si vedieť, že potrebujem slobodu a nie som ochotná byť od nikoho ani na nikom závislá.
Viem mať na nervy lezúce premúdrelé reči a poučovať iných, aj keď si to neuvedomujem.
Je pravda, že neviem, čo chcem, respektíve si tým nie som tak úplne istá.
Aby si vedel - zásadne nenosím sukne.
Zvyknem sa flákať so štvrtákmi, som členkou ich Nemeckého literárneho spolku Jána Mayera a fakt ma to baví.
Áno, som maniačka posadnutá kinom a filmami.
A áno, zvyknem byť vyťažená a vždy mám málo času a plný diár.

Ak ma chceš mať napriek tomu všetkému rád, len si poslúž.

Nie je to tak dávno, čo ste sa naposledy videli, a predsa je to zvláštne. Sedíte tam, spolu, ako kedysi, no okrem obligátnych otázok typu čo nové, ako sa darí a čo škola si takmer nemáte čo povedať. Už nemáte nové spoločné zážitky, a príbehy, ktoré si navzájom rozprávate, im nič nehovoria, lebo nepoznajú ich hlavných účastníkov. Ich a vaša každodenná realita sa diametrálne odlišujú. Mrzí vás to, no na druhej strane si neviete predstaviť, že by to malo byť inak. Nedá sa žiť v minulosti, a toto už JE minulosť. S niektorými ste si rozumeli viac, s inými menej, no aj tak sú to ľudia, s ktorými ste trávili piatky a aj nejednu chatu; tí, s ktorými ste sa prvýkrat opili; tí, vďaka ktorým ste chtiac-nechtiac vedeli o všetkom, čo sa deje v slovenskom hip-hope. Stále ich máte radi a vždy aj budete, ale jednoducho to už nie je ono. Ten neurčitý pocit, tá vzdialenosť - skrátka to visí vo vzduchu. A vy si sklamane uvedomíte, že to tak už bude navždy...

Ticho, Elvisov hlas a slzy

Tento post z môjho predošlého blogu bol aktuálny približne pred rokom. Od 4. apríla 2006 do istého nepekného večera v júni. Nie veľmi dlhá, ale zato intenzívna epizóda môjho doterajšieho života, ktorá mi spôsobila kopec radostí, ale aj bolesti a myšlienok najrôznejšieho charakteru. A nielen tá epizóda samotná, vlastne skôr to, čo prišlo potom. Som vcelku rada, že som si tým prešla, aj keď teraz by som už isté veci robila inak. Hoci s ľuďmi je to tak vždy, učia sa na vlastných chybách. A tak som si len chcela nostalgicky pripomenúť, čím som vtedy prechádzala, pretože Elvisovo proroctvo sa (hoci nie do bodky) vyplnilo.

Ak sa chceš dozvedieť viac o svojom osude, zastav sa a pozri sa naspäť do zrkadla svojej minulosti.

Ak si premietneš nejaký rok, čo si prežila a nevyhŕknu ti pri tom slzy smútku alebo šťastia, tak si ho ani nemusela prežiť.

Oficiálne, podľa úradov, som už dlhšiu dobu dospelá. Očakávala som nejakú zmenu, alebo aspoň ten vnútorný pocit, že už som vlastne plne zodpovedná a svojprávna, no nič zásadné neprišlo. A tak mi nezostalo nič iné, len sa znovu zamyslieť a učiniť pár rozhodnutí o tom, ako chcem žiť a čo som sa doteraz naučila, aké ponaučenia si vzala. Preto som sa napríklad rozhodla svojím aktívnym pôsobením bojovať voči predsudkom. Názorom typu: mládež je drzá a nevychovaná; ľudia s čiernymi vlasmi + čiernymi nechtami sú satanisti/punkeri/psychicky narušení; že ženy nemôžu byť dobré šoférky alebo že sú to nesamostatné útlocitné potvory, čo využívajú svoje slzy a vnady pre vlastný prospech a na obmäkčenie skalopevného mužského pokolenia. Okrem toho som sa rozhodla odteraz nezaťažovať prípravou na hypotetické situácie, ktoré pravdepodobne nikdy nenastanú a radšej ich riešiť za pochodu. Zbytočne sa trápiť a lámať si hlavu vopred nemá zmysel. Uvedomila som si, v duchu Sartrovho existencializmu, že človek je bytosť, ktorá sa utvára nepretržite, a takou som aj ja. To, čím som si prešla, zo mňa spravilo osobu, akou som dnes. A asi v tom bude aj dávka genetiky. Tak či tak, s doterajším výsledkom som spokojná.

Stále čakám na zázrak

Nemám šťastie na vzťahy. Nejde o to, že sa to deje v poslednej dobe. Ono sa to so mnou vlečie celý život, ale myslím, že doteraz som to nevnímala až tak intenzívne. Proste som si predtým vravela, že raz to príde, veď mám predsa ešte čas, a že sa nič nedeje, ak to zatiaľ nevyšlo. No mám pocit, že sa mi to stáva príliš pravidelne a príliš často. VŽDY sa niečo pokazí... Aj keď mám dojem, že to celé niekam smeruje; aj keď sa mi zdá, že 'tentokrát to fakt príde.' Nie. Nikdy to nepríde. Buď už má priateľku, je homosexuál, alebo je to proste hajzel. A niekedy sa to pokazí len tak, akoby zo srandy, a ja vlastne ani neviem prečo. Celá 'naša záležitosť' odíde do stratena, vytratí sa, ako keby sa nič nestalo... Je to mnou? Robím niečo zle? Mám čiernu karmu? Správam sa egoisticky? Som príliš prieberčivá? Príliš opatrná? Alebo len veľmi netrpezlivá?

A pritom po svete behá niekoľko fajn chalanov, ktorých by som chcela, a tiež niekoľko tých, ktorí by chceli mňa. Smutné na tom je, že tieto dve veci sa zatiaľ nestretli v jednej osobe.

Podľa Platóna máme všetci niekde svoju druhú polovičku, od ktorej nás kedysi Zeus oddelil a ktorú teraz hľadáme. Nechcem tomu veriť, pretože pomyslenie, že na svete je len jeden človek, ktorý ku mne patrí, ma desí. Stále čakám na zázrak, na ten jedinečný okamih, a pri jeho očakávaní niektorých nádejných adeptov odpíšem priskoro. Chcem sa im všetkým za to ospravedlniť, lebo iná už asi nebudem...

Mierna dávka nostalgie

Snáď len preto, že odvtedy už uplynul takmer rok...

[klikni pre zväčšenie]

Metafora o zbytočných "škatuľkách" (aplikovať na všetky sféry života, prosím!)

V škole, na ktorej teraz som, panuje zvláštna nevraživosť. Pre objasnenie situácie - chodím do tretieho ročníka medzinárodného programu International Baccalaureate (skrátene IB). Okrem dvoch tried tretieho ročníka IB (pričom jedna trieda [3IB-A] sú tohoroční "nováčikovia", ktorí robili prijímačky, a druhá [3IB-B] sú čiastočne nováčikovia a čiastočne pokračujúci z MYP - vysvetlím neskôr) sú tu ešte IB štvrtáci, potom normálne gymnázium a nižšie ročníky medzinárodného IB programu - tzv. MYP (Middle Years Programme). Znie to komplikovane, ale vzťahy sú ešte komplikovanejšie. Z mne neznámych príčin panuje medzi jednotlivými kategóriami akási neznášanlivosť. "Normálni" gymnazisti (GJHáci) pohŕdajú AjBíkmi, štvrtáci AjBíci neznesú tretiakov, a hlavne triedu (bývalých) MYPákov - a vlastne akýchkoľvek MYPákov, no a AjBíci ako takí si vraj nerozumejú s MYPákmi. Samozrejme, že sa to nevzťahuje na všetkých príslušníkov jednotlivých skupín, no prekvapuje ma, že aj tí, ktorých vo všeobecnosti považujem za inteligentných, sa často uchyľujú k podobným "škatuľkám", a tak si často kladiem otázku - v čom to je? Je to závisť? Závidia 4IB MYPákom v 3IB-B, že nemuseli robiť prijímačky, resp. že ich vraj "mali oveľa ľahšie, priam triviálne"? Je to nepochopenie zo strany "normálnych" GJHákov, že existujú ľudia s ambíciami, ochotní obetovať im celé hodiny voľného času (pretože IB je, povedzme si to rovno, zlodej akéhokoľvek spoločenského života a aktivít mimo povinných zložiek IB programu)? Alebo je v tom nejaká mimozemská civilizácia? Neviem a nepochopím. Ja som napríklad v tej "zlej" 3IB-B, ale MYPáci (tí bývalí - moji spolužiaci, a aj tí súčasní) mi pripadajú absolútne v pohode, dá sa s nimi skvele zabaviť a (kto by to bol povedal?) občas prejavia aj náznaky inteligencie. Taktiež, napriek všeobecne prevládajúcemu názoru, mi typický AjBík na prvý pohľad nepripadá výnimočne odlišný od ktoréhokoľvek gymnazistu (až na tú horu esejí, CAS povinností a Extended Essay [nesnažiť sa pochopiť]), čiže tituly typu kocka a bifľoš sú dosť mimo (viac mimo už ani nemôžu byť - IB má k bifľovaniu OHROMNE ďaleko). A keďže poznám dosť ľudí zo všetkých tých kategórií, s každým som v niečom našla spoločnú reč a nikto z nich mi nepripadá nejak zvlášť odpudivý, dospela som k názoru, že je to len akási nechuť spoznať "tú druhú stranu", nevôľa či neschopnosť upustiť od predsudkov a stará dobrá tvrdohlavosť. Sakra - veď sme všetci na jednej lodi! Všetci chceme v zdraví prežiť strednú, či už tú "normálnu" alebo zabiják IB(ullshit), niečo si z nej v tých našich hlavách odniesť a užiť si popri tom viac či menej srandy. Ak teda pomimo človek ešte stíha aj s nevraživosťou zazerať na tých "iných", musím mu len zablahoželať. Možno je jednoduchšie všetkých si nejako zaradiť a ani sa nesnažiť zistiť, akí naozaj sú, no v konečnom dôsledku takýto človek prichádza o jedinečnú šancu spoznať skvelých ľudí. Dať si námahu ku všetkým pristupovať v prvom rade ako k ĽUĎOM, a nie k MYPákom, AjBíkom či GJHákom - a žilo by sa nám trochu jednoduchšie.

Knowledge speaks, but wisdom listens.

Je smutné, ako si ľudia prestanú rozumieť. Nikdy som nemala problém komunikovať s matkou, vlastne aj dospievanie som mala po tejto stránke viac-menej bezproblémové. Kedysi mi bola ako kamarátka, teraz to s ňou neviem vydržať. Minulý september som chcela ísť študovať do Británie. Ukecala ma, že nech zostanem ešte dva roky a spravím si medzinárodnú maturitu. Mala som 17 a podľa nej to bolo skoro na odchod, tak som predsa len zostala. Vraj aby jej nebolo smutno. Teraz má náhradu, už jej smutno nie je, ale ja sa s ňou neviem rozprávať. Začína ma to tu čoraz viac srať. Spoznala som síce strašne veľa skvelých ľudí a Slovensko mám a vždy budem mať rada. No už sa neviem dočkať, kedy odídem. Jeden a pol roka je strašne dlho a zároveň strašne krátko. A hoci som oľutovala, že som sa nechala presvedčiť, je jeden pádny dôvod, ktorý moju situáciu robí oveľa znesiteľnejšou. Brat. Navždy to bude môj malý braček, aj keď malý už dávno nie je. Kvôli nemu som rada, že som zostala, pretože si neviem predstaviť, že by tu teraz bol sám práve on. A mám aj trochu strach, pretože keď odídem, on tu bude ešte dva roky. A pritom by som ho najradšej vzala so sebou. Keby som len mohla...

Štvrtková chvíľka poézie (aj s diakritikou)

Objekt mojej túžby je strašne fajn,
Neodvráva a poslúcha ma na slovo,
Zmizne, keď ho o to požiadam
A miluje ma strašne štýlovo
Každým dňom je nám spolu lepšie
V jeho prítomnosti sa roztápam
Som zvedavá, čo nás čaká ešte
Nik z nás dvoch nechce byť už sám
Odo mňa vždy povedať dá si
Vyrovná sa aj tajným snom
má len jednu chybičku krásy
nuž, on.... býva za zrkadlom.



Prosím, dovoľ mi uveriť
Že všetky tvoje klamstvá pravdou sú
Zbieram si ich do pokladničky –
Mám ich už viac,
než moje ruky unesú.
A predsa žiadam stále viac.
Ty vyhovieš mi, hovoriac
To, po čom moje uši bažia.
Prosím, nezmĺkni ani na chvíľu
A drž ma v sladkej ilúzii
Vleč ma púšťou k fatamorgáne –
Veď lož má také krásne nohy.



Kedysi mi pod oknami stával
Sympatický dlhovlasý chalan
A vlastne ani neviem prečo
Nikdy som nepustila bližšie jeho
Ani žiadneho iného
Vždy som hľadala niečo viac
Vždy som našla dôvod, prečo ešte čakať
Len škoda, že ma mali za neprístupnú
Namiesto zraniteľnej...